Môj príbeh

Začiatkom roka 2011 som začal mať problémy s rovnováhou. Pri chôdzi po chodníku som mal pocit, akoby som kráčal vo vode, sem-tam ma ťahalo na pravú stranu. Pri sedení som problém nerovnováhy pociťoval len výnimočne. V noci ma bolievala krčná chrbtica a oblasť za pravým uchom. Hoci tinnitus som mal v oboch ušiach už viac ako 10 rokov, na pravom uchu sa mi zhoršil. Navyše som mal pocit zaliehania v pravom uchu. Keď tento stav trval asi mesiac, vybral som sa k svojej lekárke. Poslala ma na ORL a neurologické vyšetrenie.

Lekárka na ORL zistila: sluch v norme (audiogram), vestibulárne vyšetrenie bolo negatívne (teda nezistila poruchy rovnováhy), tinnitus som mal pri 8000 Hz s intenzitou 25 dB. Odporučila mi ďalšie vyšetrenia – neurologické, očné, interné a rehabilitačné (na krčnú chrbticu). Predpísala mi Enelbin, 2 × 1 tbl. Základné neurologické vyšetrenie bolo bez závažných záverov. Neurologička mi však vystavila žiadanku na magnetickú rezonanciu (MR) mozgu so zameraním na oblasť PC uhla vpravo a predpísala Urutal, 16 mg, 3 × 1 tbl. Termín na MR som dostal až o dva mesiace – na 28. apríla.

Koncom februára som v noci dostal točivý závrat, ale zostal som v posteli dúfajúc, že do rána to prejde. Vyspal som sa síce, no ráno to bolo ešte horšie – nemohol som sa ani postaviť z postele. Zavolal som sanitku. Po zavedení kanyly do žily som ešte potreboval ísť na WC, ale ako náhle som sa posadil na misu, okamžite som musel zvracať. A potom ešte raz. Tak mi do žily podali Torecan a odviezli ma na centrálny príjem do nemocnice. Tam som dostal v infúzii MgSO₄, Guajacuran, Mesocain, Torecan a potom ešte jednu infúziu s Agapurinom, Dexamedom a Torecanom. Počas infúzií mi bolo ešte stále strašne zle od žalúdka, opäť som niekoľkokrát zvracal, hlava sa mi stále točila. Po niekoľkých hodinách sa stav trochu upravil, takže som mohol ísť domov. Nemohol som nič jesť, neskôr len sucháre a čaj. Po 3 – 4 dňoch už bola situácia omnoho lepšia a mohol som ísť opäť do práce. Našťastie sa mi tento typ závratu už nikdy nezopakoval (a dúfam, že ani nikdy nebude).

Neskôr som absolvoval očné vyšetrenie so záverom: bez príznakov ICH (teda bez zvýšeného tlaku vnútri lebky) a interné vyšetrenie bez závažných záverov. Na RTG krčnej chrbtice sa zistilo blokové postavenie 3., 4. a 5. krčného stavca so začínajúcou spondylózou 5. stavca. Chodil som na elektroliečbu a cvičenia, ale žiadnu úľavu na chrbtici som nepocítil... Nasledovalo len čakanie na vyšetrenie MR a normálny život s občasným pocitom neistoty pri chôdzi.

Pri vyšetrení MR ma trochu vydesilo použitie kontrastnej látky podanej do žily, ale z internetu som vedel, že je to bežné. Výsledok mali do 10 dní poslať mojej neurologičke. Na druhý deň popoludní sa mi však zhoršil sluch na pravom uchu a zároveň som počul nezvyčajné zvukové efekty (zosilňovanie niektorých zvukov, zhoršenie počutia v prostredí, kde sa rozpráva viac ľudí). Vedel som, že pri náhlom zhoršení sluchu treba čím skôr navštíviť ORL lekára, lebo neskôr sa to už nemusí upraviť. Tak som zašiel za svojou lekárkou, ktorá audiometricky potvrdila zhoršenie sluchu vpravo a poslala ma do klinickej ORL ambulancie v Ružinove na infúzne preliečenie (som z Bratislavy). Tam mi opäť vyšetrili sluch a ponúkli mi možnosť absolvovať infúzie jedenkrát denne počas hospitalizácie v nemocnici alebo ambulantne na centrálnom príjme v Petržalke na Antolskej ulici. Vybral som si samozrejme tú druhú možnosť. Tak som päť dní chodil na infúziu. Pozoroval som mierne zlepšenie sluchu a úpravu. V deň kontroly na klinickej ORL ambulancii som zároveň dostal výsledok MR vyšetrenia s hrozným záverom: extraaxiálna lézia – neurinóm pravého PC uhla s intrakanalikulárnou propagáciou veľkosti 0,7 × 1 × 0,6 cm. Uvedomil som si, že v hlave mám nádor a zrejme ma čaká operácia. Šok... Výsledok z MR som ukázal na ORL ambulancii, kde ma lekár po konzultácii s prednostom – prof. Klačanským odporučil do Košíc – k prof. Kovaľovi. Ďalší šok....

Na druhý deň som bol u neurologičky s výsledkom z MR. Odporučila ma na Neurochirugickú kliniku na Kramároch. Keďže bolo na mne vidno, že som z týchto správ dostal reaktívnu depresiu, hneď mi predpísala Citalopram (20 mg) 1-0-0 a Frontin (0,25 mg) 1-1-1, za čo som jej doteraz veľmi vďačný. Objednal som sa na neurochirurgiu a na internete som začal pátrať po mojej diagnóze. Dostal som sa aj k článku prof. Zvěřinu z Prahy, ktorý sa venuje tomuto typu nádorov. Pochopil som, že ožarovanie je síce najjednoduchší typ liečby, ktorý však ochorenie definitívne nevyrieši a zároveň výrazne zhorší výsledok operácie, ak bude prípadne nutná. Rozhodol som sa pre operáciu, no nebolo mi jasné, či sa aj na Slovensku niekto venuje tomuto typu nádorov. Preto som mu napísal a on mi odporučil prof. Kovaľa z Košíc. Alebo by bol ochotný ma operovať aj v Prahe, musel by som však mať odporúčanie od prof. Šteňa z Neurochirurgickej kliniky. Po neurochirurgickom vyšetrení som pochopil, že získať odporúčanie nie je možné. Neurochirurg ma totiž odhováral od operácie, lebo môj "nádor je malý a operácia nebezpečná". Navrhol čakať a urobiť opäť MR o tri mesiace a potom prípadne nádor ožiariť. Takže bolo jasné, že prof. Kovaľ je jediná možnosť. A ako som neskôr zistil, aj najlepšia.

Ešte v ten deň som zavolal na Kliniku ORL a chirurgie hlavy a krku v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach a objednal som sa na krátku hospitalizáciu s cieľom vykonať vyšetrenia a posúdiť zdravotný stav v súvislosti s nádorom. O dva dni už som cestoval. Privítal ma prof. Kovaľ, pozrel si MR a potom som absolvoval vyšetrenia: audiometriu slovnú aj tónovú, tympanometriu, BERA, očné vyšetrenie, neurologické vyšetrenie a možno ešte nejaké iné. Na základe týchto výsledkov mi prof. Kovaľ navrhol operačné riešenie translabyrintným prístupom, retrosigmoidným prístupom alebo, ak by som teraz neuvažoval o operácii, počkať rok, keďže nádor ozaj nebol veľký. Rozhodol som sa pre operáciu retrosigmoidným prístupom, lebo na základe vyšetrení existovala pomerne veľká pravdepodobnosť zachovania sluchu. A o 2,5 mesiaca prišla tá očakávaná chvíľa.

Do nemocnice som nastúpil v nedeľu popoludní. V pondelok som absolvoval anestéziologické vyšetrenie, zobrali mi krv na vyšetrenie krvnej skupiny a urobili mi výter z ucha, nosa a hrdla. Večeru som ešte mohol zjesť, potom som mohol piť len vodu do polnoci a po polnoci už nič. Večer mi strojčekom oholili oblasť za pravým uchom a ja som si oholil oblasť brucha vpravo vedľa pupka. Na oholené miesta mi priložili „bauše“ – gázové štvorce napustené dezinfekčným roztokom. O 22:00 som dostal infúziu antibiotika. V utorok ráno mi obviazali nohy po kolená (ako prevenciu pred trombózou počas operácie), dostal som ďalšiu infúziu antibiotika. Potom mi prof. Kovaľ zložil „bauše“ z hlavy, oholil mi oblasť za uchom žiletkou a priložil nové „bauše“ napustené iným dezinfekčným roztokom. Hodinu pred operáciou som dostal tabletku na spanie (Dormicum). Asi o 7:30 ma odviezli na operačnú sálu, do oboch rúk mi dali infúzie, na stehno mi pripojili elektródu (ako uzemnenie), na čelo ďalšie elektródy (pravdepodobne na monitorovanie tvárového nervu) a potom si už nič nepamätám... Pri operácii prof. Kovaľ použil retrosigmoidný prístup. Operácia trvala asi 5 h.

Prebral som sa v prebúdzacej izbe. Obával som sa bolesti hlavy a paradoxne ma nebolela hlava, ale močová rúra. Pri cievkovaní mi do močového mechúra asi zaviedli hrubší katéter, ako dovoľovali moje anatomické pomery... Na izbe mi katéter vybrali. Potom som ešte asi dva dni močil krvavý moč, no postupne sa to upravilo. To bol jediný, pre mňa nečakaný problém.

Po prevezení na izbu na oddelení som asi trikrát zvracal, čo je častý následok narkózy. Na izbe pokračovali infúzie trikrát denne (antibiotikum, kortikoid proti opuchu a zápalu). Ranu na bruchu som takmer vôbec necítil, trčala mi z nej len hadička (drén), ktorá končila vo fľaške vedľa postele. Hadičku mi vybrali dva dni po operácii a stehy z brucha asi na 8. deň. Z brucha mi pri operácii odobrali trochu podkožného tuku, aby vyplnili ranu v lebke.

Pri pohľade na vzdialenejšie predmety som pociťoval mierny závrat („utekali“ mi oči, tzv. nystagmus), ktorý však po pár dňoch prešiel. Na druhý deň som sa mohol na chvíľu posadiť, jedol som len veľmi málo kašovitej stravy (viac mi žalúdok nedovolil) a za celý deň som dokázal vypiť len cca 1 L tekutín. Na tretí deň som sa mohol postaviť z postele s pomocou sestričky, ktorá ma na vozíku odviezla na audiometrické vyšetrenie. Bol som pripravený na to, že nebudem nič počuť, no predsa. Výsledok znel: ťažká percepčná porucha sluchu – teda nebol som síce na pravé ucho hluchý, no využil by som ho len so strojčekom. V ďalších dňoch som sa mohol prechádzať po chodbe tak, že som pred sebou tlačil vozík ako oporu. Asi na piaty deň som vozík odložil úplne a mohol som sa pomaly prechádzať bez opory. Cvičil som odporúčané cviky (vestibulárny tréning). Na siedmy deň sa mi mierne zvýšila teplota (37,7 °C) a začali bolesti hlavy, ktoré súviseli so zmenami krvného tlaku: keď som vstal, sadol si, ľahol si a pod. Bolesť bola pulzujúca (ako mi bilo srdce) a v pokoji prestala. Okrem toho ma hlava bolievala z krčnej chrbtice. Popri zdravotnej starostlivosti som veľmi ocenil skutočnosť, že som mohol prijať ešte pred operáciou sviatosť pomazania chorých a každý deň som mohol byť na sv. prijímaní.

Asi týždeň po operácii som bol opäť na audiometrii a sluch sa mi zlepšil natoľko, že na pravom uchu môžem používať mobil! Na desiaty deň po operácii som si mohol umyť hlavu, inak som stále nosil tlakový obväz. Na trinásty deň po operácii ma pustili domov. Namiesto tlakového obväzu som mal na hlave pruban a na rane gázové štvorce.

Týždeň po prepustení som sa (sám a vlakom!) vrátil do nemocnice na vybratie stehov, no zároveň preto, že na rane som mal „orosené“ miesto – znamenalo to vytekanie likvora (mozgovo-miechového moku). Po vybratí stehov som dostal opäť tlakový obväz a dva dni som si poležal v nemocnici. Znova som bol na audiometrickom vyšetrení a opäť nastalo zlepšenie sluchu. Tlakový obväz som nosil ešte štyri dni po prepustení – likvorea (vytekanie likvoru) sa už neopakovala...

Doma som sa cítil dobre, občasné bolesti hlavy som zvládol Aulinom. Bez problémov som chodieval a cestoval na krátke vzdialenosti autobusom. Mesiac po operácii som nastúpil do práce...

Ako následky ochorenia (dva mesiace po operácii) pociťujem zhoršenie tinitu na operovanej strane, niekedy (najmä ráno) počujem v uchu na operovanej strane zvláštne zvukové efekty (akoby sekundové zosilnenie tinitu). Pri behu mám pocit nestabilného obrazu – je to niečo podobné, ako keď v televízii dávajú filmový záznam, ktorý nakrútil kameraman, ktorý rýchlo kráča alebo beží – obraz je roztrasený. No a samozrejme – na bruchu a za uchom mi zostali jazvy. Toto všetko sú však len drobnosti, na ktoré som si ľahko zvykol. Pred operáciou som bol pripravený aj na horšie následky, ktoré sa nikdy nedajú vylúčiť.

Napokon srdečne ďakujem prof. Kovaľovi, tímu lekárov a úžasných sestier, ktorí sa o mňa starali a bez ktorých by som ešte stále nosil nádor v hlave.